Cory we love you!

The end

Pýtate sa ako sa mám? Mám sa strašne... strašne? Ach... ako hlúpo to znie, ako hlúpo sa to počúva...!!! A viete prečo?

Pretože slovo strašne je slovo, ktoré skrýva len veľmi slabý pocit... ak by som napísala že mi je zle, tiež je to len slovo

ktoré nevyjadruje dokopy nič! Môžem napísať čokoľvek!!! Môžem napísať že mi je otrasne, že mam depresie, že som psychicky

na dne, že som v koncoch či čokoľvek iné,,, ale nič, nič z toho nevyjadrí dostatočne to, čo prežívam a cítim...
Dostala som sa úplne niekde inde, ako som chcela! Žijem v inom svete ako ostatný ľudia, ale oni to nevidia! Možno to ani

vidieť nechcú, veď koho by už len zaujímali cudzie problémy? Každý ma dosť tých svojich... A ja? Nechcela som predsa od

života tak moc... však nie??? Nechcela som nič viac než to čo som mala!!! Mala som život, mala som úsmev na perách...

radosť z každého všedného dňa... Mala som sama seba, mala som kamarátov, rodinu... A teraz nemám nič z toho!
Človek si neváži nič, kým to nestratí... a to je pravda! Nie že by som si to vtedy nevážila, ale asi som si neuvedomovala

že to čo je dnes, nemusí byť aj zajtra! PPP mi vzala život, nedala mi nič dobré... možno akurát zmenila môj pohľad na svet!
Myslím, viem, že už ozaj nevládzem... stále dookola to isté... Hľadieť na dno záchoda, alebo mesiace nejesť a krásne

chudnúť až... až kým to znovu nepokazím...! Báť sa ráno postaviť na váhu, aby neukázala čo i len gram na viac... Báť sa čo

ak sa najem? Čo ak zjem viac ako uhorku denne? Čo ak to potom vyvrátim? Báť sa prebudiť! Báť sa, že nebudem vládať

vycvičiť zo seba tých 800kcal denne! Báť sa že ma niekto odhalí! Báť sa pozrieť do zrkadla! Pretože vždy, keď sa don

pozriem, vidím v ňom ten obraz, ten ktorý som tak znenávidela... a ako môžem žiť sama so sebou, keď sa nenávidím?
Ak niekoho nemáš rada vyhýbaš sa mu... ale čo spravíš, ak nemáš rada sama seba? Ak si si odporná a nechceš žiť vo vlastnom

tele? Ak nechceš žiť a byt tým kým si? Predtým som si myslela, že šlo o postavu ale nešlo... žiadna ppp sa nezačína len tak

chudnutím... ppp je o inom, odvíja sa zo života s problémov,ktoré sú neznesiteľné... vnútorné nezrovnalosti, psychické

problémy...
Ja viem, nič tu nedáva zmysel, lebo ostatný si povedia že ak budem chcieť tak vstanem, naberiem silu a vyliečim sa! Začnem

jest, začnem nový život a prestanem mat strach z jedla! Áno... ale to tak nie je! A to vie len človek s ppp... nik iný ani

len netuší... áno môže si prečítať 1000knih o ppp, môže študovať psychológiu, môže mat v rodine či medzi priateľmi niekoho

kto tým trpí, môže všeličo, ale chápať nikdy nebude naplno!
Toto všetko je jeden veľký uzavretý kruh, kruh z ktorého nie je východu, kruh plný bolesti, utrpenia, toho na čo niet slov,

pretože toľko bolesti ešte stále nenašlo svoje pomenovanie!
Je to deň čo deň ... jeden za druhým!!! A ja stojím pri krabičkách s liekmi, siaham na ne a premýšľam čo ak? Čo ak si ich

vezmem...? Chodím tam čoraz častejšie, ale nikdy si ich nevezmem! Mam strach! Strach zo smrti! Ale prečo sa jej ale bojím?

To som ozaj taká slabá? Slabá lebo som sa dostala do tohto hnusného kolotoča, slabá lebo som sa z neho nevedela dostať,

slabá pretože to nedokážem ani len ukončiť smrťou!? Veď ja necítim potrebu žiť, ani vysvetľovať niekomu prečo...

nepotrebujem, aby niekto vedel prečo som umrela... nepotrebujem aby ma oplakávali ani nič... nechcem ani pomoc... Viem, asi

rozpravám nezmysli, ale prečo nie? Sú to moje pocity a tie plynu zo života... a môj život je jeden veľký nezmysel!
Som slabá, bezvýznamná, odporná sama seba a celému svetu! Som troska! A tak budem žiť, prezívať, až raz naberiem odvahu a

The end

Pýtate sa ako sa mám? Mám sa strašne... strašne? Ach... ako hlúpo to znie, ako hlúpo sa to počúva...!!! A viete prečo? Pretože slovo strašne je slovo, ktoré skrýva len veľmi slabý pocit... ak by som napísala že mi je zle, tiež je to len slovo ktoré nevyjadruje dokopy nič! Môžem napísať čokoľvek!!! Môžem napísať že mi je otrasne, že mam depresie, že som psychicky na dne, že som v koncoch či čokoľvek iné,,, ale nič, nič z toho nevyjadrí dostatočne to, čo prežívam a cítim...
Dostala som sa úplne niekde inde, ako som chcela! Žijem v inom svete ako ostatný ľudia, ale oni to nevidia! Možno to ani vidieť nechcú, veď koho by už len zaujímali cudzie problémy? Každý ma dosť tých svojich... A ja? Nechcela som predsa od života tak moc... však nie??? Nechcela som nič viac než to čo som mala!!! Mala som život, mala som úsmev na perách... radosť z každého všedného dňa... Mala som sama seba, mala som kamarátov, rodinu... A teraz nemám nič z toho!
Človek si neváži nič, kým to nestratí... a to je pravda! Nie že by som si to vtedy nevážila, ale asi som si neuvedomovala že to čo je dnes, nemusí byť aj zajtra! PPP mi vzala život, nedala mi nič dobré... možno akurát zmenila môj pohľad na svet!
Myslím, viem, že už ozaj nevládzem... stále dookola to isté... Hľadieť na dno záchoda, alebo mesiace nejesť a krásne chudnúť až... až kým to znovu nepokazím...! Báť sa ráno postaviť na váhu, aby neukázala čo i len gram na viac... Báť sa čo ak sa najem? Čo ak zjem viac ako uhorku denne? Čo ak to potom vyvrátim? Báť sa prebudiť! Báť sa, že nebudem vládať vycvičiť zo seba tých 800kcal denne! Báť sa že ma niekto odhalí! Báť sa pozrieť do zrkadla! Pretože vždy, keď sa don pozriem, vidím v ňom ten obraz, ten ktorý som tak znenávidela... a ako môžem žiť sama so sebou, keď sa nenávidím?
Ak niekoho nemáš rada vyhýbaš sa mu... ale čo spravíš, ak nemáš rada sama seba? Ak si si odporná a nechceš žiť vo vlastnom tele? Ak nechceš žiť a byt tým kým si? Predtým som si myslela, že šlo o postavu ale nešlo... žiadna ppp sa nezačína len tak chudnutím... ppp je o inom, odvíja sa zo života s problémov,ktoré sú neznesiteľné... vnútorné nezrovnalosti, psychické problémy...
Ja viem, nič tu nedáva zmysel, lebo ostatný si povedia že ak budem chcieť tak vstanem, naberiem silu a vyliečim sa! Začnem jest, začnem nový život a prestanem mat strach z jedla! Áno... ale to tak nie je! A to vie len človek s ppp... nik iný ani len netuší... áno môže si prečítať 1000knih o ppp, môže študovať psychológiu, môže mat v rodine či medzi priateľmi niekoho kto tým trpí, môže všeličo, ale chápať nikdy nebude naplno!
Toto všetko je jeden veľký uzavretý kruh, kruh z ktorého nie je východu, kruh plný bolesti, utrpenia, toho na čo niet slov, pretože toľko bolesti ešte stále nenašlo svoje pomenovanie!
Je to deň čo deň ... jeden za druhým!!! A ja stojím pri krabičkách s liekmi, siaham na ne a premýšľam čo ak? Čo ak si ich vezmem...? Chodím tam čoraz častejšie, ale nikdy si ich nevezmem! Mam strach! Strach zo smrti! Ale prečo sa jej ale bojím? To som ozaj taká slabá? Slabá lebo som sa dostala do tohto hnusného kolotoča, slabá lebo som sa z neho nevedela dostať, slabá pretože to nedokážem ani len ukončiť smrťou!? Veď ja necítim potrebu žiť, ani vysvetľovať niekomu prečo... nepotrebujem, aby niekto vedel prečo som umrela... nepotrebujem aby ma oplakávali ani nič... nechcem ani pomoc... Viem, asi rozpravám nezmysli, ale prečo nie? Sú to moje pocity a tie plynu zo života... a môj život je jeden veľký nezmysel!
Som slabá, bezvýznamná, odporná sama seba a celému svetu! Som troska! A tak budem žiť, prezívať, až raz naberiem odvahu a všetkým vrátane samej seba to uľahčím!

Ach Madla.

I have never told you what you mean to me.
Too late.
The past,
I am leaving now........................Never forget.